Pražská stovka – 170km, 5000+, 22h běhu a vítězný René Mráz

0

Pražská stovka je dálkový pochod, pro některé terénní ultramaratonský běh. Každoročně se trasa mění, délka i náročnost. Přestože se závod odehrává u Prahy a nevede přes vysoké hory, tak patří k nejextrémnějším akcím v Čechách. Rok od roku se Pražská stovka stává populárnější a to především zásluhou hlavního organizátora Olafa Čiháka. Tento rok si Olaf pro závodníky připravil skutečně lahůdku a to rovnou 170km s 5000+. Chtěli jsme proto vyzpovídat vítěze hlavní trasy Reného Mráze…

Autorem všech těchto nádherných fotek je Aleš Zavoral.

A pojďme hned začít Reného přímou řečí…

Pražská stovka má pre mňa osobitný význam. Je to jediné zahraničné podujatie, na ktorom som sa kedy zúčastnil. Česká bežecká amatérska bežecká špička je širšia a trochu ďalej ako tá slovenská a P100 umožňuje porovnať si momentálnu výkonnosť. Česká kultúrna krajina poskytuje obrovské množstvo zaujímavých zákutí, prírodných miniatúr, historických pamiatok v láskavej harmónii zasadených do okolitej prírody, zachovaných i zrúcaných hradov a hrádkov, slovanských hradísk a keltských oppíd, kostolíkov a dediniek s malebnými domčekmi dedinského baroka priamo ako z rozprávok Jana Drdu a obrázkov Josefa Ladu, ktoré do itineráru ako perly na náhrdelník (tento rok ním bola romantická Sázava) starostlivo vyberá Olaf. A nakoniec kopec českých známych z podujatia svedčí o tom, že práve v takomto každodennom prirodzenom a samozrejmom kontakte sa uskutočňuje niečo, na čo môžeme byť spoločne naozaj hrdí – historicky bezprecedentný vzťah našich národov. Osobne som nesmierne šťastný, že mi to pri tohoročnej P100 vyšlo. Obdiv však patrí všetkým, ktorý do cieľa došli, alebo to aspoň skúsili. Už druhýkrát mal smolu Zdeněk Hruška. Vlani mu víťazstvo ušlo iba pre náhodné zablúdenie v lese pár kilometrov od cieľa. Tento rok sa po nešťastnom skĺznutí vykúpal v potoku a stratil drahocenný čas a kontakt s čelom prezliekaním v Kácove. Na budúci rok držím palce práve jemu. Myslím, že do tretice si víťazstvo zaslúži. Olafovi a všetkým organizátorom, dobrovoľníkom, všetkým, ktorí mi pomáhali na trati zo srdca ďakujem!”

Můžeš se našim čtenářům sám představit?

Milovník prírody, predtým turista, ktorý po čase prišiel na to, že behom sa dá v prírode množstvo vnemov za jednotku času znásobiť, v tridsaťšestke začal pravidlene trénovať a behu sa venuje už sedem rokov. Ako otec štvorročnej Veroniky a dvojročného Jakuba som momentálne na materskej.

Nejenom, že jsi výborný ultra běžec, ale umíš i maratón za 3h, nebo půlmaratón pod 90min…

Moje časy na polmaratóne i maratóne sú v lepšom prípade priemerné. Najlepší dosiahnutý čas na maratóne (dva a pol minúty nad tri hodiny) som mal v roku 2013. To bol asi môj životný rýchlostný vrchol. Polmaratón pod deväťdesiat minút na rovine by som iste dal bez špeciálnej prípravy i teraz, ale na maratón pod tri hodiny by som sa potreboval dlhodobejšie pripravovať a takúto prípravu by som asi nevedel so súčasnými rodinnými a nastávajúcimi pracovnými povinnosťami časovo skĺbiť. Myslím, že pri pretekoch je skôr ako rýchlosť – bežec som dosť mizerný – mojou silnou stránkou vytrvalosť a fyzická a psychická odolnosť, schopnosť znášať bolesť a prekonať krízy, ktoré nevyhnutne prichádzajú.

Jak ses k běhání/dálkovým pochodům dostal…

Ako u mnohých iných i u mňa zohrali úlohu konkrétne inšpiratívne osoby. Otec, ktorý nás s bratom Patrikom priviedol k láske k prírode a turistike. Brat, ktorý sa – sám inšpirovaný knihou Roberta Bakaláže o Antonovi Tkáčovi Zlatý expres – chcel stať cyklistom, mi vštepil vzťah k športu a súťaživosť. No a keď som úplnou náhodou pri zablúdení 31. mája 2008 na pochode Tri hrady Malých Karpát stretol turisticko-bežecké legendy Trnavskej stovky pána Jozefa Oravca a Juraja Hromkoviča – vtedy ešte netušiac, o koho ide – a tí rozprávali, ako v ich časoch dávali Trnavskú stovku za vyše jedenásť hodín, nestačil som sa čudovať, že sú také výkony možné. Vzťah k prírode sa tu stretol so vzťahom k vytrvalostným výkonom a ja som z toho stretnutia zostal navždy poznačený. O pár dní som vyskúšal bez akejkoľvek prípravy Trnavskú stovku a došiel som i do cieľa, no nasledujúci deň som preležal na posteli a bez pomoci som sa nevedel dostať ani na toaletu. Asi mesiac som si dával do poriadku koleno. Po odznení následkov som si povedal, že po deväťdesiatich kilometroch nebude ťažké absolvovať hoci maratón a hneď som sa na jeden prihlásil. Na konci roka 2010 som potom prežíval pracovnú a osobnostnú krízu a navrhol som budúcej manželke, že by som mohol ísť dobrovoľníčiť do Afganistanu alebo aspoň začať behávať. Na Vianoce 2010 som potom ako darček dostal športový tester Garmin a odvtedy behávam až na jednu – dve väčšie prestávky pravidelne.

Byla to tvoje první Pražská stovka?

Bola to moja piata Pražská stovka.

Kolik „olafokilometrů“ jsi nakonec uběhl?

Vzdialenosť som nemeral, ale na základe odhadu dĺžky niekoľkých zábehov som absolvoval okolo tri kilometre viac ako bola dĺžka oficiálnej trate. To je ale vec, ktorá sa stáva takmer každému i na jemu známych trasách.

Měl jsi nějaký skromný cíl, jakou rychlostí chceš závod jít, nebo jaký čas by sis případně představoval?

Trať nemala veľké prevýšenie a na základe poznania svojich možností som svoju rýchlosť odhadol na v lepšom prípade osem, v horšom prípade sedem a pol minuty na kilometer. Celkový čas som odhadol na dvadsaťjeden až dvadsaťtri hodín. Čas som teda odvodil od svojich schopností a nie naopak, t.j. nestanovil som si rýchlosť, ktorou by som chcel ísť, ale vždy išiel na pocit rýchlosťou, pri ktorej som sa cítil komfortne a vedel som, že je udržateľná.

Koho ze startovního pole jsi znal?

Osobne alebo z videnia som poznal vyše dvadsať stovkárov, podľa mena z účastníckych listín z utratrailov, blogov a sociálnych sietí som ich rozpoznával ešte viac. Škoda, že mnohí prihlásení známi sa nakoniec na štarte neobjavili.

Dokážeš si vzpomenout (říct podle logu z hodinek), co všechno jsi na trati spálil a taky snědl?

Podľa momentálneho pocitu som pil všetko, čo bolo k dispozícii – čaje, vodu, kolu alebo ionťáky. Jedol som najmä vlastné gely – bolo ich osem alebo deväť – a tam, kde boli k dispozícii banány, pomaranče alebo dyne i tie. Sadnúť k polievke sa mi veľmi nechce. Raz som to skúsil na niektorom z predchádzajúcich podujatí a keď som spotený vyšiel po čase von z reštaurácie do zimy, dostal som takú triašku, že som si dlhý úsek nevedel zastaviť pochodujúce zuby. Po preteku som sa nevážil, ale dva dni po podujatí vážim o kilogram viac ako pred ním, pričom v oboch prípadoch išlo o večerné váženie.

Opravdu smekám a nechápu, jak je možné běžet 170km s 5000+ a to skoro 22h. Jaká je tvoje “mental mastery” abys to dokázal dát?

Je to ako by som sledoval dva paralelné filmy. Séria obrazov neustále sa meniaceho reliéfu a sekvencia vnútorných pocitov. Väčšinou jeden z nich sledujem ostro. Niekedy nestačím odskakovať od jedného monitoru k druhému. A niekedy sa oba toky vnemov zlejú do jednej celostnej skutočnosti a človek splynie s okolitou prírodou a letí.
Ale to asi nie je odpoveď na Tvoju otázku…Skrátka – behám rád.

Kolik krizí (pokud jsi vůbec nějaké měl) jsi měl a jak ses přes ně dostal?

Asi dve väčšie, čo je na mňa dosť málo. Mávam ich viac, ale obyčajne ich viem pomerne rýchlo prekonať. Energetická medzi zrúcaninou hradu Stará Dubá a Zlenicemi a kríza z celkovej vyčerpanosti podporenej chladným vetrom na poliach pred Zvolí až po časť keltského oppida Závist na ľavej strane Břežanského údolia, kde som sa dostal až do stavu mentálnej dezorientovanosti a musel som sa vracať, aby som si potvrdil správnosť smeru, a to som pritom túto časť trasy z minulosti dobre poznal a rovnako bola dobre značená. V prvom prípade pomohlo jedlo a gel a v druhom prípade výrazne urýchlilo výstup na Šance približujúce sa svetielko z opačnej strany údolia. Posledných niekoľko kilometrov do cieľa som odhadom išiel priemernou rýchlosťou päť minút na kilometer. A zmysly boli zasa ostré.

Může se průměrný hobby běžec dostat na úroveň jako ty? Co všechno je k tomu potřeba?

Ako som spomenul vyššie, pravidelne som začal behávať v tridsiatich šiestich rokoch. Takže si myslím, že hocikto, kto má nejaké úplne základné minimálne fyzické predpoklady a má dostatočnú motiváciu, sa môže po primeranom množstve odtrénovaných rokov dostať na rovnakú, ba i vyššiu úroveň. Beh by mal ale človeka predovšetkým baviť.

Citujeme výborného českého ultramartonce Honzu Suchomela: “Na druhým km jak mi zapípaly hodinky, tak se mě René ptal, za kolik byl první km a že prý 5:30. Tak to je tak akorát…“ Jako fakt? (smích)

Honzo je skvelý človek a vždy obdivujem jeho nadhľad za hocijakých okolností. Za touto vetou potom nasledovalo spoločné zaspomínanie na Pražskú v roku 2012, keď sa štartovalo na brehu Vltavy. Z cieľa vyrazili desiatky ľudí rýchlosťou tesne cez štyri minúty na kilometer a držali túto rýchlosť niekoľko kilometrov v kuse. V tej skupine som bol vtedy naneštastie i ja :-). Odvtedy sa držím hesla pomaly stovku rýchlejšie zájdeš.

Jak jsi psal, byla tohle tvoje pátá Pražská stovka. Téměř všichni se shodují, že Olaf značí trasu lépe než GPSka (smích). Co je na tom pravdy?

Na takej dlhej trase sú samozrejme lepšie i horšie značené úseky, ale myslím, že posledné ročníky sú celkovo značené výborne. Ročník 2016 som zabehol bez GPS a blúdil som iba na niekoľkých úsekoch a i tam to bolo pravdepodobne tým, že značenie niekto postŕhal. Na značenie sa pri P100 veru vyhovárať nedá.

Byl vůbec někdo, kdo s tebou dokázal držet krok? Díval ses třeba na logy z bran, jak kdo za tebou je?

Na začiatku som si len všímal, že ma každú chvíľu niekto prebieha a išiel som si svoje tempo. Po čase ma už neprebiehal nik a po ďalšej chvíli som začal míňať bežcov ja. Potom ma na svoje prekvapenie na poliach niekoľko kilometrov pred Pertolticami rýchlym tempom prebehli Zdeněk Hruška s Tomášom Kadlecom, ktorí práve niekde zabehli. Tak som zistil, že som už bol asi chvíľu v čele. Chytil som sa ich a až do ďalšieho zablúdenia v Pertolticiach sme išli spolu. Tam sa celé čelo premiešalo, tempo sa výrazne vystupňovalo a Zdeňka s Tomášom sa mi znovu podarilo dobehnúť až pred Kácovom. V Kácove mali dlhšiu prestávku a ja som sa vybral vyčkávacím tempom so Štěpánom Dvořákom popredu. Keď dlho nechodili, rozbehol som to a vydržalo mi to až do cieľa.

Běžel jsi to “opravdu celé”, nebo jsi střídal běh na rovině s rychlou chůzí v “jakémkoliv kopci”?

Po celý čas som do kopcov – okrem tých najextrémnejších – išiel indiánskym behom. Všetky ostatné úseky som sa snažil súvislo behať.

Jak dlouhá by musela být trať, aby sis řekl “tak tohle je už na mě opravdu daleko a do toho “nejdu”. Kde jsou tvoje hranice?

Je to otázka rýchlosti a spánku. Vedel by som si predstaviť vzdialenosť, ktorá by sa dala prejsť za dve noci za sebou bez spánku. Ak by bolo možné spať, tak sa indiánskym behom dá presúvať fakticky do nekonečna.

Má závodník tvojí úrovně vůbec čas sledovat co se děje okolo? Sám jsi to popsal jako “paralelní filmy”. Máš nějaké záblesky co ti udělalo radost – východ slunce, nějaká vyhlídka…?

Väčšinu času najmä v noci sa samozrejme sústredím na to kam došľapujem, kadiaľ budem v nasledujúcich sekundách bežať, kde mám očakávať kontrolu, a tiež na vnútorné pocity. Ale vždy ma poteší nejaké spestrenie – zopár slov so známymi, povzbudenie od ľudí pri trase, potiahnutie od spolubežcov ako v tomto roku od dvoch stovkárov od Těptína, črieda diviakov, ktorá pretne chodník priamo pred nosom alebo lane, ktoré v hustej hmle prebiehajú cez hrebeň priamo pomedzi bežcov ako v roku 2016, prebeh cez miesta, ktoré kedysi dávno obývali ľudia ako napríklad oppidum Stradonice v roku 2015 alebo Závist, výhľady na slnkom zaliate údolie Sázavy pri zbehu okolo ďalšieho z hradov do Ledečka a kopec a kopec iných momentiek.

Potkal jsi někde na trase nějaké lidi, kteří si při pohledu na tebe (a další závodníky) “klepali na čelo”?

Stretol som veľa ľudí, ktorí sa zjavovali aj uprostred noci na tých najneočákávanejších miestach a veľmi silno nás povzbudzovali.

Na jakém dalším závodě tě můžeme vidět?

Odkedy som na materskej, mohol som si dovoliť trénovať takmer výlučne v noci, čo sa trochu podpísalo na mojom zdravotnom stave. Navyše škôlku začala navštevovať dcéra, syn prechádza adaptačným režimom, pri ktorom mu v škôlke osobne asistujem, manželka nastúpila do práce, ja od januára nastupujem do novej práce…Momentálne si myslím, že ma čakajú roky skôr rekreačného behania a pokojného vyjedania polievok s parťákmi na kontrolách, keď sa náhodou na nejakej stovke ukážem. Ale rád by som sa ešte niekedy niekde ponaháňal. Možno na srdcovke – Východniarskej stovke plnej nádherných ľudí, v čarovnom rodnom kraji, kde to poznám a milujem a kde sa mi zároveň vždy celkom dobre behá.

Kdo ti na trase a nejen na této fandil? Sponzory nějaké máš?

Časomieru sledovali moje deti s manželkou, s ktorou sa nám podarilo uzavrieť kompromis, ktorý bol pre moju účasť na preteku vôbec rozhodujúci, na trati mi pomohlo spomínané časté povzbudzovanie okoloidúcich i ľudí, ktorí zrejme mali na trati niekoho blízkeho, neskutočne mi pomohli potiahnutím od Těptína stovkári David a hlavne jeho kolega (rád by som vedel jeho meno, aby som sa mu mohol osobne poďakovať) a najmä mi osobne fandili a pomohli brat Patrik s rodinkou žijúcou v Mnichoviciach. Čo sa týka sponzoringu, výrazne ma v posledných dvoch rokoch podporil bývalý zamestnávateľ.

Jaké jsou tvé vize do budoucnosti? Nějaký vyhlášený závod, nebo podnik, který bys chtěl uskutečnit?

Momentálne je mi ťažké hovoriť o konkrétnych plánoch, ale behať sa chystám ešte aspoň štyridsať rokov. Dúfam, že väčšinu alebo všetky i s kamošmi Mikim Kérim a Andrejom Krnom, keď sa dá do poriadku. Na to však budem v najbližšej budúcnosti potrebovať ten spánok.

Jaký jiný závod – obecně – bys doporučil jako „must see“ … kromě P100?

Okrem UTMB ešte Východniarsku stovku. Pre vyššie spomenuté dôvody.

A protože se to do článku určitě hodí, dáme ještě prostor na pár otázek hlavnímu organizátorovi Olafu Čihákovi

Jak jsi Olafe spokojený s historicky první stomílovkou? Máme od tebe příští rok očekávat “konečně” první dvoustovku, což by bylo přání možná docela hodně lidí?

Na úspořádání stomílového závodu mě někteří kamarádi stovkaři přemlouvali už řadu let. Dost jsem se toho ale bál a myslel že to organizačně nezvládneme. Přeci jen stomílovka je velice časově náročná na organizaci. Poslední kontrolní body a hlavně cíl musí být otevřený přes 30 hodin v kuse. Poslední dva roky se ale podařilo dát dohromady čím dál větší partu nadšených organizátorů a pomocníků. Tak jsem se rozhodl nakonec tu stomílovku zkušebně udělat. Na nadšencích co mně pomáhají stojí a padá celá Pražská stovka. Bez nich by to určitě nešlo a znovu po několikáté jim za to děkuji, protože díků není nikdy dost. Ještě to nemám přesně spočítané, ale odhaduji že se letos na organizaci Pražské stovky podílelo přes 60 lidí. A to je velmi vysoké číslo, protože ještě před pár lety jsem byl zvyklý akce pořádat skoro úplně sám, maximálně mně pomohli 2 – 3 kamarádi a rodina. Jen zkoordinovat tolik lidí je docela velký záhul.

Několik stomílových závodů v ČR už v minulosti proběhlo, ale většinou to byly malé komorní akce s účastí maximálně do několika desítek lidí. Na stomílovku Pražské stovky se nám ale nakonec přihlásilo 215 stomílařů, 171 jich skutečně odstartovalo a 99 dorazilo do cíle. Na trati bylo 14 občerstvovacích stanovišť, tři tělocvičny, možnost drobagu atd… Dalších 335 lidí potom odstartovalo na kratších tratích na 107 km, 51 km a 32 km.

Příští rok bude jubilejní 25. ročník a to stomílovku dělat nechci. Jubilejní trasa by podle mých předběžných představ měla mít něco kolem 125 km, tak aby byla zvládnutelná pro co největší skupinu stovkařů. V roce 2019 se třeba ke stomílovce vrátíme a nebo taky ne. Uvidím jaké budou ohlasy a celková situace. Nechci dopředu vůbec předbíhat… 200 km trasu tedy ale v nejbližších letech určitě neplánuji. To už je délka trasy, kterou je schopná dát jen velmi úzká skupina lidí.

Co partneři?

Pražská stovka má dlouhodobě několik partnerů. Tyto partneři věnují dárky pro účastníky, ceny pro vítěze nebo se podílejí na provozu občerstvovacích stanic. Jinak je ale organizace Pražské stovky i nadále čistě na amatérské úrovni a všichni to děláme z ryzího nadšení ve svém volném čase nebo i o dovolené.

Kolik dnů tě stála letošní Pražská stovka? Bylo i pro borce tvého kalibru 170km skutečně moc?

To raději nechci ani počítat. Pražská stovka se připravuje už někdy od srpna. Letos mně při plánovaní a přípravě hodně pomohl Zdeněk Kolouch, jenž je v Posázaví jako doma.
Společně jsme naplánovali trasu a postupně ji procházeli a upravovali. Nejnáročnější je vždy poslední týden před akcí. To už se jede skoro 24 hodin denně, většinou téměř bez spánku, aby se to všechno zvládlo připravit a označit. V týdnu před startem jsem spal dohromady tak maximálně 10 hodin. Do dalších let vidím asi největší výzvu si lépe naplánovat přípravu, abych si potom i akci samotnou trochu více užil. Protože letos když se odstartovalo, byla ze mě už nepoužitelná unavená troska. Naštěstí jsem se mohl spolehnout na ostatní organizátory.

 

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here